Turistické atrakcie

Bardejovský skanzen
- skanzen ľudovej architektúry z oblasti Horného Šariša, umiestnený v areáli Bardejovských kúpeľov. Sú tu dve drevené cerkvy, obytné domy s hospodárskymi stavbami. Pozoruhodné je technické zariadenie na domácku výrobu súkna, alebo vrták na vŕtanie drevených vodovodných rúr na vodný pohon. Obytné domy z rozličných oblastí regiónu dopĺňajú hospodárske stavby, tzv. sypance, stodoly, kováčska dielňa, sušiareň ovocia a drevené úle. V letnej turistickej sezóne sa v areáli usporadúvajú vystúpenia folklórnych skupín, organizujú sa ukážky práce ľudových remeselníkov a výstavy ich výrobkov, v poslednom čase aj škola ľudových remesiel. Medzi najnavštevovanejšie akcie tohto druhu patrí Deň remesiel, Hrnčiarska sobota, Šarišská nedeľa a Slovenský národný deň.

 

www.muzeumbardejov.sk/expozic/skanzen.htm

 

Okres Gorlice leží väčšinou v horských oblastiach a vzhľadom na to sú horské túry hlavnou formou turizmu v tejto oblasti. Pomerne malé, zväčša mierne naklonené, zalesnené vrcholy, dlhé doliny s malebnými obcami, kvetnaté poľany a rozľahlé panorámy rozhodujú o tom, že každý rok tu oddychujú tisícky turistov. Celá oblasť je ideálna tak na pešie a bicyklové výlety, ako aj na stále módnejšie výlety v konskom sedle.

Na území okresu je vyznačených vyše 300 km peších trás s rôznou dĺžkou a obtiažnosťou. K najčastejšie navštevovaným miestam patrí najvyšší vrch Nízkych Beskýd Lackowa (997 m), Magura Małastowska, Jaworzyna Konieczniańska, Kozie Żebro, Rotunda, Magura Wątkowska, Maślana Góra. Mnoho turistov navštevuje malebné obce - Bartne, Nowicu, Gładyszów, Zdyniu a Wysowu-Zdrój. Počas prechádzok po trasách Nízkych Beskýd, narazí turista na každom kroku na objekty spojené s históriou - vojenské cintoríny z 1. svetovej vojny skryté v lesnej húštine, čarovné, šikmo naklonené kríže a kaplnky, opustené lemkovské dediny, drevené kostolíky pričupené medzi starými stromami ako aj zákopy barských konfederátov. Po náročnej horskej túre je možné si oddýchnuť v turistickej chate Poľského turisticko-vlastivedného spolku na Magurze Małastowskej alebo v bačovskej kolibe Spolku v Bartnom.

Mnohé krátke prechádzkové cestičky prírodného a náučného charakteru, zväčša značkované, vedú lesným terénom, majú informačné tabule a odpočívadlá. K najvyhľadávanejším patrí cestička „Dolina Łopacińského” vo Wysowej-Zdroji, „Lesný kopec” v Sękowej, cestičky v Bartnom do kameňolomu na Maguryczu Wielkom a do rezervácie Kornuty. Podobné cestičky sú vyznačené v Moszczenici a Staszkówke.

Okres Gorlice je aj atraktívny pre milovníkov bicyklových výletov. Tejto forme oddychu prajú štrkové a lesné cesty. Trasy výletov je si možné ľubovoľne vybrať, cez najzaujímavejšie miesta však vedie niekoľko značkovaných cyklotrás. Sú to hlavne úseky Karpatskej cyklistickej cesty, rozdelenej na rôzne trasy napr. z Biecza cez Gorlice, Bystru, Szalowu prebieha Kráľovská cyklistická cesta, ktorá vedie do Nowého Sącza. Cezhraničná cyklistická cesta vedie z Muszyny cez Tylicz, Izby, Uście Gorlickie, Gładyszów a Krzywu do Czarného. Multikultúrna cyklistická cesta vedie z Blechnarky przez Wysowu-Zdrój, Hańczowu, Brunary a Grybów do Bobowej. Vínna cyklistická cesta sa začína v Koniecznej a vedie územím okresu cez Wołowiec, Bartne, Sękowu, Libuszu, Biecz, Rożnowice, Moszczenicu, Łużnu a Bobowu. Na bicykli je možné spoznať aj najzaujímavejšie miesta spojené s naftovým priemyslom. Vedie nimi Naftová cyklistická cesta, ktorá tvorí okruh z Gorlíc cez Siary, Sękowu, Wapienne, Lipinki, Libuszu a Kryg.

V Nízkych Beskydách stále častejšie narazíme na turistov na koni. Oddych v sedle sa stáva veľmi módny, umožňujú ho už rôzne strediská (o.i. žrebčín „Polonina” v Hańczowej, jazdiareň „Osława” vo Wysowej-Zdroji, „Konská dolina” v Izbách), agroturistické farmy, a najmä Žrebčín huculských koní „Gładyszów” v Regietowe – najväčšie stredisko chovu tohto plemena na svete. Huculy sú veľmi priateľské voči človeku, vyznačujú sa výnimočnou trpezlivosťou a pokojnosťou, a preto sa často využívajú na hipoterapiu. Sú to veľmi silné zvieratá a prispôsobené tvrdým životným podmienkam. Súčasne žrebčín má cca 300 koní. Huculy zo žrebčína hrali v mnohých filmoch o.i. v Ohňom a mečom, Quo vadis, Stará povesť – keď slnko bolo bohom, Satan zo 7. triedy, Varšavská bitka 1920. Žrebčín v Regietowe ponúka vyučovanie jazdy na koni, vychádzky a viacdňové výlety na koni. V zime je veľkou atrakciou jazda na saniach s konským záprahom spojená s posedením pri ohni.

Cez okres Gorlice vedú mnohé tématické chodníky, o.i. veľmi vyhľadávaná Cesta drevenej architektúry, Karpatsko-haličská naftová cesta alebo Cesta východného frontu 1. svetovej vojny, ktorá sa v súčasnosti vyznačuje.

 

Neexistuje asi druhé také miesto v Malopoľsku, kde by sa na takom malom priestore zachovalo toľko vzácnych pamiatok minulosti. Biecz je ozajstné múzeum sakrálnej a svetskej architektúry rôznych období.

Mesto má malebnú polohu pri rieke Rope, na obchodnej ceste smerom k Maďarsku, po mnohé stáročia bolo kultúrnym a hospodárskym centrom regiónu, čo sa veľmi výrazne odzrkadľovalo v tvorbe reprezentačných stavieb. Hospodársky vývoj Biecza zabezpečovali mnohé kráľovské výsady udelené najmä Kazimírom III. Veľkým a neskôr Jagelovcami.

Mesto plnilo aj dôležité súdne a administratívne funkcie – od 14. stor. bolo o.i. sídlom rozľahlého okresu, ktorý v 17. stor. pozostával z 11 miest a 264 dedín. Konali sa tu mestské a zemské súdy, mesto malo právo meča, čiže právo vyniesť a vykonať trest smrti. Bieczský kat sa požičiaval často dosť odľahlým mestám napr. Pilznu, Wojniczu alebo Rzeszowu. Podľa tradície sa tu nachádzala aj škola katov, nepotvrdená v historických prameňoch.

Mesto mnohokrát hostilo kniežatá a kráľov. Práve tu v roku 1228 vznikol dokument, na základe ktorého sa Križiaci preniesli do Poľska, potvrdzujúci skoršiu ústnu dohodu. Býval tu Vladislav I. Lokietok, ktorý dokonca uvažoval nad dočasným prenesením hlavného mesta z Krakova počas bojov za zjednotenie štátu. Mesto zvlášť často navštevoval Kazimír III. Veľký, kráľovná Hedviga a Vladislav II. Jagelovský (až 22-krát).

Biecz sa môže pochváliť aj mnohými osobnosťami spojenými s kultúrou. Práve tu v roku 1512 sa narodil Marcin Kromer –nielen doma známy geograf, historik, diplomat, tajomník kráľaŽigmunda II. Augusta, warmińský biskup, autor dejín Poľska. S mestom bol aj spojený najvýznamnejší básnik poľského baroka Wacław Potocki, narodený v neďalekej obciWola Łużańska, autorpoémy Transakcie chotynskej vojny. V rokoch 1667-1674 zastával funkciu bieczského vicestarostu a mestského sudcu.

V 19. stor. krásu mesta zobrazovali na kresbách a obrazoch o.i. M. B. Stęczyński, J. Mehoffer, S. Wyspiański a J. Matejko.

 

 

V západnej časti okresu, pri rieke Biała sa malebne rozprestiera mestečko plné pôvabu - Bobowa. Je známe zaujímavými pamiatkami a čipkárstvom, ktorého tradície siahajú do polovice 19. stor. V roku 1899 tu dokonca vznikla Národná čipkárska škola. Každý rok v októbri sa v meste koná Medzinárodny festival paličkovanej čipky, ktorý priťahuje umelcov a milovníkov tohto remesla z celej Európy.

Bobowa je veľmi staré mesto, ktoré existovalo už v 1. polovici 14. stor. Jeho prvými známymi majiteľmi boli Gryfitovci. Jeden z tohto rodu, Zygmunt Gryfita Bobowski, bol veliteľom práporu v bitke pri Grunwalde. Vďaka výsadám sa mesto v 15. a 16. stor. stalo významným remeselníckym a obchodným centrom a bolo aj hlavným mestom dekanátu. V čase reformácii sa tu veľmi vyvinulo ariánske hnutie a miestny kostol sa zmenil na zbor.

V roku 1732 boli do Bobowej privedení Židia za účelom oživenia obchodu. Táto komunita sa časom stala veľmi početná a pred 2. svetovou vojnou predstavovala skoro polovicu obyvateľstva mesta. Koncom 19. stor. v Bobowej sa usadil Salomon ben Natan Halberstam – jeho zásluhou sa mesto stalo dôležitým centrom chasidizmu v Poľsku. Dnes k hrobu cadika na bobowskom kirkute prichádza veľké množstvo pútnikov.

Inou známou osobnosťou spojenou s Bobowou je generál Bolesław Wieniawa Długoszowski, pobočník maršala Józefa Piłsudského. Rodina Długoszowských sa tu usídlila v roku 1887 a v kúrii bývala do roku 1945. Na farskom cintoríne sa nachádza hrobka rodiny.

V roku 1889 bolo mesto úplne zničené požiarom, v dôsledku ktorého zhorelo skoro 300 domov, vrátane historických podlubí na hlavnom námestí.

Bobova stratila mestské práva v roku 1934, získala ich opäť 1. januára 2009.

Mesto je známe krásnymi a starými pamiatkami. Turistov očarí najmä gotický kostol sv. Žofie vybudovaný v 15. stor. Malý, jednoloďový chrám, ktorý pozostáva z lode a presbytéria, je postavený z kameňa. Má strechu pokrytú šindľom so štíhlou vežičkou na sanktusník. Pozornosť priťahujú jeho architektonické detaily: gotické portály, najmä západný s charakteristickou schodovitou výzdobou. Vedľa neho je do múru vstavaná misa gotickej krstiteľnice. V kostole sa zachovali fragmenty stredovekej polychrómie. Najvzácnejšou pamiatkou je neskorogotický obraz sv. Žofie s dcérami umiestnený na hlavnom oltári. Vedľa chrámu sa nachádza gotická zvonica nadstavaná v 19. stor.

Ešte staršou pamiatkou je farský kostol Všetkých svätých datovaný do prelomu 14. a 15. stor. Bohužiaľ, po neskorších prestavbách a požiari v roku 1889 stratil pôvodný charakter. Z gotických prvkov sa zachovala rebrová krížová klenba v presbytériu a západný portál s lomeným oblúkom. Hlavný oltár je neogotický, bočné oltáre – neobarokové z 20. stor. V kaplnke je oltár z 18. stor., na ňom obraz Bolestnej Panny Márie. Na stene presbytéria sa nachádza obraz Ukrižovanie od Jacka Malczewského. Ostatné zariadenie – ambona, lavice, spovednice, krstiteľnica sú z 18.-20. stor.

Zaujímavou pamiatkou je dreveno-murovaná synagóga, ktorej počiatky siahajú do polovice 18. stor. Po 2. svetovej vojne ju využívala Spojená odborná škola. Rekonštrukcia objektu a vrátenie jeho pôvodnej funkcie sa začalo v 90. rokoch 20. stor. Slávnostná rekonsekrácia sa konala 1. júla 2003. Synagóga je prístupná návštevníkom. V interéri sa mimoriadne krásne prezentuje bohatá dekorácia plášťa oltárnej skrine.

V Bobowej stojí za to pozrieť si aj kúriu, v ktorej bývali Długoszovci, židovský cintorín na kopci nad mestom, kaplnku so sochou sv. Floriána z 18./19. stor. na hlavnom námestí.

 

Charakteristickým prvkom krajinného obrazu okresu Gorlice, zapísaným natrvalo do jeho krajiny, sú mnohé vojenské cintoríny z obdobia 1. svetovej vojny. Územie dnešného okresu bolo počas vojny dejiskom mnohých bitiek. Najväčšia vojenská operácia, nazývaná gorlickou bitkou, sa odohrala v prvých dňoch mája 1915. Na oboch bojujúcich stranach sa jej zúčastnilo okolo 300 tisíc vojakov (z čoho 220 na strane centrálnych mocností a 80 tisíc na ruskej strane). 2. mája začali vojská centrálnych mocností ofenzívu, v dôsledku ktorej prelomili obrannú líniu Rusov a prinútili ich k ústupu a postupného strácania skôr obsadených území.

Po ukončení vojenských operácií začali Rakúšania s výstavbou cintorínov, na ktorých boli spolu pochovaní vojaci mnohých národností (o.i. Poliaci, Rusi, Nemci, Rakúšania, Maďari, Židia) bojujúci na oboch stranách. Cintoríny mali byť pamätníkom padlým ale aj symbolom víťazstva a slávy Rakúsko-Uhorska. S ich výstavbou sa preto začalo starostlivo a pedantne. Vykonanie návrhov bolo zverené umelcom, o.i. Dušanovi Jurkovičovi, Hansovi Mayrovi, Janowi Szczepkowskému. Napriek tomu, že každý z cintorínov má individuálny návrh a charakter, spája ich však niekoľko spoločných vlastností. Sú to najmä centrálny akcent– kaplnka (často nazývaná gontyna), kríž, obelisk, kamenná stena. Cintoríny majú aj kompozičnú os, niekedy vo forme aleje. Hroby sú obvykle usporiadané do radov, sú na nich kríže (drevené, kamenné, liatinové) alebo náhrobné kamene. Každý objekt mal oplotenie – v podobe kamenného múru (niekedy s kovovými prvkami), dreveného plota s reprezentatívnym vstupom (bránka).

V južnej, horskej časti okresu tvoril Dušan Jurkovič. Cintoríny budoval na vrcholoch a strmých svahoch a zlaďoval ich s okolitou prírodou. Na stavbu používal materiál dostupný hneď na mieste – drevo a kameň. Ním navrhované objekty sa vyznačujú štíhlosťou a ľahkosťou podčiarknutou vysokými vežami a kaplnkami pokrytými šindľom, štíhlymi krížmi ukončenými strieškami. K najkrajším patria cintoríny v obci Regietów Niżny (na Rotunde, č. 51), na Małastowskom sedle (č. 60), v obci Gładyszów (č. 55), v obci Smerekowiec (č. 56), v  Koniecznej (na Beskidku, č. 52).

V nižšie ležiacej oblasti pracujúci Hans Mayr umiestňoval cintoríny blízko ciest a ľudských sídiel. Jeho návrhy sa vyznačujú monumentalitou, strohosťou a prostotou. Podčiarkujú to hlavne kamenné pomníky, piliere, kríže. Celok dotvárajú jednoduché, masívnekamennéoplotenia. Najzaujímavejšie stavby sa nachádzajú v Sękowej (č. 80 a 79), Męcine Małej (č. 81), v Bieczi (č. 105 a 106).

Niekoľko cintorínov v severozápadnej časti dnešného okresu Gorlice navrhol Jan Szczepkowski. Jeho návrhy charakterizuje dokonalá kompozícia a zladenie s okolitou prírodou. Najkrajším príkladom je cintorín č. 123 v obci Łużna (na kopci Pustki). Celok umelec naplánoval na svahu. Medzi hrobmi vojakov rôznej národnosti sa vinú čarovné cestičky a kamenné schody, vedúce ku drevenej kaplnke, ktorá kedysi dominovala celku (zhorela v roku 1985). Na jednotlivých hroboch sa týčia kamenné pomniky s antickými a národnýmmi prvkami.

Na území dnešného okresu Gorlice sa nachádza skoro 100 cintorínov. Väčšina z nich je nielen miestom posledného odpočinku vojakov ale aj skutočným umeleckým dielom. Okrem uvedeného vyššie cintorína v Łużnej, stojí za to navštíviť objekty č. 118 v Staszkówke (so štyrmi krásnymi 15 m vysokými pylónmi), čarovné cintoríny na Małastowskom sedle (č. 60) a v Gładyszowe so znovu postavenou kaplnkou (č. 55) alebo monumentálny objekt na Cintorínskom kopci v Gorliciach (č. 91).

Súčasne vzniká Cesta východného frontu 1. svetovej vojny v Malopoľsku, na ktorej sa budú nachádzať aj objekty ležiace v okrese Gorlice.

 



Drevené kostolíky sa svojou originalitou, technicko-umeleckým riešením a spoločenským významom zaradili medzi národné kultúrne pamiatky.
 
Dobroslava
Najviac drevených kostolíkov sa zachovalo v severovýchodnej časti Slovenska. Vďaka ich architektonickým a umelecko-historickým kvalitám boli zaradené do pamiatkového fondu a v roku 1968 vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Z celkového počtu 27 kostolíkov vyhlásených za NKP v SR, sa v okrese Svidník nachádza 11 prevažne zo 17 a 18. storočia, ktoré sa aj v súčasnosti využívajú na pravidelné náboženské obrady. V okrese Bardejov sa nachádza 7.
Pre drevené kostolíky v regióne je charakteristická bohatá umelecká výzdoba. Na mnohých chrámoch sa zachovali rôzne ozdobné kupoly, kužeľovité a pyramidálne ukončenie striech. Na vežiach sa objavujú barokové makovicky ukončené železnými kovanými krížmi, ktoré sú výrazným umeleckým prejavom dedinských kováčov. Vyznačujú sa pestrosťou foriem a veľmi bohatým ornamentom.
 
Bodružal
 
Nižný Komárnik

 
Krajné Čierno
Starodávne drevené kostolíky so svojou bohatou interiérovou výzdobou sú skvostami ľudovej kultúry svetového významu. Jedinečné sú interiéry, ktoré boli pôvodne zdobené nástennými maľbami, s námetmi vychádzajúcimi z evanjelií. Maliari jednoduchými výrazovými prostriedkami oboznamovali ľud s obsahom Starého i Nového zákona.
 
Ikonostas, Ladomírová
Najvýraznejšou a nevyhnutnou súčasťou drevených chrámov je ikonostas, ktorý je výtvarným a funkčným jadrom sakrálneho objektu. Charakteristické je tu prísne usporiadanie ikon, ich vopred určený počet a kompozícia námetov. V umeleckej syntéze spája v sebe architektúru, maľbu a dekoratívnu drevorezbu
V nasledovných obciach a ich blízkosti sa nachádzajú tieto kostolíky, ako aj kultúrne pamiatky či športové centrá:
BODRUŽAL
Chrám sv. Mikuláša
Vojnový cintorín
http://www.kvhbeskydy.sk/index.php/2011/04/06/vojnovy-cintorin-bodruzal/
Miroľa- Chrám Ochrany Bohorodičky
Šemetkovce- Chrám sv Michala archanjela
Príkra- Chrám sv. Michala archanjela
Nižný Komárnik- Chrám Ochrany Bohodoričky
Vyšný Komárnik- Chrám sv. Kozmu a Damiána
Korejovce- Chrám Ochrany Bohorodičky
Hunkovce- Chrám Zosnutia Bohorodičky
Krajné Čierno- Chrám sv. Bazila Veľkého
Dobroslava- Chrám sv. Parasklevy
Kurimka- Chrám Ochrany Bohorodičky
LADOMÍROVÁ
Chrám sv. Michala archanjela
KUROV
Kurovské sedlo
Frička- Chrám sv. Michala archanjela
MIHAĽOV
Hervartov- Chrám sv. Františka z Assisi
SMILNO
Hrad Zborov        http://hrad.zborov.sk/
BECHEROV
Lyžiarske stredisko Regetovka
http://www.regetovka.sk/svk/regetovka/lyzovanie
Jedlinka- Chrám Ochrany Bohorodičky
KĽUŠOV
Tročany- Chrám sv. Lukáša Evangelistu

 

Pri potulkách okresom Gorlice mimoriadne často natrafíme na pamiatky drevenej architektúry – cerkvi, kostoly, kaplnky, zvonice. Tieto objekty sa natrvalo zapísali do charakteristického vzhľadu krajiny Nízkych Beskýd a Pogórza.

Dominantou krajiny sú gréckokatolícke a pravoslávne kostoly – na jar a v lete ich veľké cibuľovité strechy a hnedé steny sú zďaleka viditeľné, výrazne vynikajúce na pozadí zelených polí. Cerkvi Nízkych Beskýd sú zväčša trojdielne, pozostávajú z presbytéria, lode a babinca, nad ktorom sa týči veža. Všetky časti sú zastrešené vysokými, niekedy stupňovitými strechami zakončenými cibuľami. Hlavným prvkom zariadenia cerkvi je ikonostas čiže stena niekoľkými radmi ikon vmontovanými do nej , často zdobená vyrezávanými ornamentmi. Najstaršie cerkvi o.i. v obciach Owczary a Kwiatoń pochádzajú ešte zo 17. storočia. Ku krásnym príkladom drevenej sakrálnej architektúry patria aj objekty v obciach: Bartne, Skwirtne, Konieczna, Hańczowa a Gładyszów, ktorého pôdorysmá tvar rovnoramenného kríža.

Rímskokatolícke kostoly sa nachádzajú hlavne v severnej časti okresu. Tie najstaršie a najkrajšie z nich – v Binarowej a Sękowej boli zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Obidva chrámy, rovnako ako po požiari rekonštruovaný kostol v obci Libusza, boli postavené na začiatku 16. storočia. Kostoly pôvodne boli dvojdielne (loď a presbytérium), pokryté spoločnou šindľovou strechou. Neskôr sa k nim pristavili veže alebo charakteristické podlubie tzv. soboty. Iný ráz majú oveľa neskoršie postavené (pochádzajúce z 18. storočia) kostoly v Szalowej, Szymbarku a Rożnowiciach. Sú postavené v barokovom štýle a snažia sa napodobňovať trendy, ktoré všeobecne vládli vo vtedajšej murovanej architektúre. Je to viditeľné tak v zovňajšku, hlavne v dvojvežových fasádach, cibuľovitých strechách (Szalowa), štítoch zdobených volútami (Szymbark), ako aj v dekorácii interiéru, o.i. v iluzionistickej maľbe.

Na území okresu sa zachovala aj krásna šesťboká cintorínska kaplnka zo 17. storočia v Moszczenici (jediný podobný objekt v Malopoľsku sa nachádza na Salwatore v Krakove), ako aj zvonica pri cerkvi v Pętnej z 1. polovice 19. storočia.

S tradičnou drevenou architektúrou Pogórzanov je možné sa oboznámiť v Skanzene ľudového staviteľstva v Szymbarku. Možno si tu pozrieť o.i. chalupu s čiernou izbou, hospodárske stavby, veternémlyny, kováčsku dielňu, lisovňu oleja, hrnčiarsku pec.

 

Kostol v Szymbarku bol postavený v roku 1782. Jeho steny a strechy sú pokryté šindľom. Veľmi pekný je štít priečelia, ktorý je formovaný konkávno-konvexne. Vnútri sú tri rokokové oltáre z 2. pol. 18. stor. Na ľavom bočnom oltári je obraz Bohorodičky s Dieťaťom, ktorá dáva ruženec sv. Dominikovi a sv. Kataríne Sienskej zo 17.-18. stor. Drevená ambona a krstiteľnica pochádzajú z 19. stor., na ambone je umiestnená súčasná socha Krista Trpiteľa.

 

Kostol v Szalowej. Barokový chrám vznikol v roku 1736 alebo 1739. Je trojloďový, nad bočnými loďami sú postavené dve mohutné veže. Medzi nimi sa nachádza štít so sochou sv. Michala Archanjela, ktorý bojuje s diablom. V interiéri uchvacuje polychrómia a jednoliate, barokovo-rokokové zariadenie. Patria k nemu o.i. neskorobarokové oltáre z pol. 18. stor. (hlavný a 6 bočných), ambona z 18. stor., krstiteľnica z čierneho mramoru zo 17./18. stor. a sochy apoštolov umiestnené na arkádach oddeľujúcich lode.

 

Kaplnka v Moszczenici. Kaplnka vznikla okolo roku 1680. Je postavená na šesťuholníkovom pôdoryse. Steny pokryté šindľom sú umiestnené na kamennej podmurovke. Objekt je zastrešený stanovou, šindľovou strechou tvorenou šiestimi plochami a zavŕšenou slepou lucernou s dvojitou strieškou. Vstupný portál je v tvare tzv. oslieho chrbta rozšíreného v období gotiky. Interiér je zdobený barokovo-ľudovou polychrómiou, ktorá znázorňuje zložený z vyše 20 scén cyklus mučenia Ježiša Krista.

 

Cerkov v Kwiatoni bola postavená v 17. stor. V roku 1743 bola k nej pristavaná veža. Predstavuje najkrajší príklad severno-západnej lemkovskej sakrálnej architektúry v Poľsku. Chrám uchvacuje najmä stanovými, stupňovitými strechami a veľmi vysokou vežou so šikmými, smerom hore zužujúcimi sa stenami. V interiéri upúta pozornosť hlavne krásny ikonostas, ktorý zhotovil Michał Bogdański v roku 1904. Polychrómia pochádza z roku 1811. V roku 2013 bola cerkov zapísaná do Zoznamu UNESCO.

 

Cerkov v Gładyszowe bola postavená v roku 1938 v tzv. ukrajinskom národnom štýle na pôdoryse rovnoramenného kríža. V mieste prekríženia jeho ramien sa týči obrovská kupola zavŕšená slepou lucernou. Vnútri sa nachádza ikonostas zhotovený v roku 2005, ktorý sa nesie v odtieňoch bielej a je dokonale zladený s prirodzenou farbou stien. V cerkvi sú dva oltáre, na jednom je ikona Ukrižovanie z 18. stor., na druhom, ktorý sa v chráme objavil v 80. rokoch 20. stor. je Pieta a SrdceJežišovo.

 

Cerkov v Owczarách vznikla v roku 1653. V roku 1994 jej bola udelená prestížna cena Prix Europa Nostra za príkladnú realizáciureštaurátorských prác. Na chráme priťahujú pozornosť sedlové, stupňovité strechy zavŕšené štíhlymi cibuľovitými kupolami. Nadpražie západného portálu je v tvare tzv. oslieho chrbta. V chráme sa nachádza komplexné zariadenie zo 17.-19. stor., o.i. krásny ikonostas a dva barokové bočné oltáre v lodi zo začiatku 18. stor.

 

Prírodné vojenské múzeum, Dukla a Údole smrti
Prírodné duklianske bojisko sa rozprestiera na ploche 20 km2. Nachádza sa v ňom 66 rozmerných exponátov. Je to predovšetkým ťažká bojová technika, zrekonštruované palebné postavenia, pozorovateľne, zemlianky, bunkre a ďalšie vojenské pamiatky 2. svetovej vojny.
Osobitné miesto v prírodnom areáli zaujíma Pamätník Československej armády na Dukle, ktorý je spolu s cintorínom padlých vojakov národnou kultúrnou pamiatkou.
 
Pamätník Československej armády, Dukla
V komplexe prírodného duklianskeho bojiska pri obci Kapišová sa nachádza Údolie smrti. Táto vojenská pamiatka, ktorá je raritou svojho druhu na Slovensku, znázorňuje tankovú rotu v útoku. Symbolicky tak pripomína najťažšie tankové boje po prekročení hraníc na Duklianskom priesmyku v roku 1944.
Národná kultúrna pamiatka Duklianske bojisko
Dukelské bojisko a pamätníky na Dukle a vo Svidníku
Dukliansky priesmyk
Karpatsko-duklianska operácia

 

Gorlické územie sa vyznačuje nielen krásnymi horskými scenériami ale aj mnohými pamiatkami sakrálnej a svetskej architektúry. Medzi tými poslednými si zvláštnu pozornosť zaslúžia pevnostné a rezidenčné stavby. Kaštieľ v Szymbarku, kúria v Jeżowe, paláce v obciach Siary a Zagórzany sú pamiatky známe v celej krajine, skutočné skvosty výnimočnej historickej a architektonickej hodnoty.

 

Renesančný kaštieľ v Szymbarku

 

História postavenej na strmom svahu pri rieke Rope kúrie siaha do 1. polovice 16. stor., keď Gładyszovci, majitelia rozsiahlych pozemkov na tomto území, vybudovali gotickú stavbu. Súčasnú renesančnú podobu získala koncom 16. stor. a na začiatku 17. stor. V 19. a 20 stor. kúria chátrala. Dnes je po komplexnej rekonštrukcií, obnovená do svojej bývalej nádhery. Nachádza sa v nej Konferenčné a výstavné centrum Múzeum Kúria Karwacjanovcov a Gładyszovcov v Gorliciach, prístupné verejnosti.

Poschodová stavba s pivnicou je vybudovaná z kameňa a tehly a má obdĺžnikový pôdorys, z ktorého nároží vystupujú štvorcové prístavby. Zvlášť pekne sa prezentuje renesančná atika ktorou je ukončený celý objekt, poniže ktorej pozornosť upútava oblúčikový vlys zdobený sgrafitami. Stojí za to všimnúť si aj renesančné kamenné orámovanie okien a dverí. Kúria je uznaná za skvost renesančnej pevnostnej architektúry v Poľsku. Vedľa nej sa nachádza Skanzen pogórzanskej dediny, v ktorom je možné si pozrieť tradičné drevené staviteľstvo regiónu.

 

Palác Długoszovcov v obci Siary

Palác bol postavený na začiatku 20. stor. Władysławom Długoszom, naftovým priemyselníkom, budúcim Ministrom pre Halič, senátorom 2. Poľskej republiky, predsedom Poľského naftového spolku, osobnosťou, ktorá sa veľmi zaslúžila o rozvoj gorlického územia. Jeho portrét spolu s najbližšou rodinou je môžné si dnes pozrieť v presbytériu nového kostola v Sękowej na vyobrazení s názvom Adorácia Márie ľudom od F. Wygrzywalského.

Palác bol čiastočne zničený počas 1. svetovej vojny, a neskôr v požiari v roku 1928. Znovupostavený v ešte okázalejšej podobe do konca 2. svetovej vojny ostával v rukách Długoszovcov. Neskôr ho prevzal štát, súčasne je v súkromnom vlastníctve. V roku 1966 sa tu natáčal film Trpké hlohy s Barbarou Kraftównou, Andrzejom Kopiczyńským a... Konstantym Miodowiczom, neskorším šéfom kontrašpionáže a poslancom.

Murovaný, v eklektickom štýle so secesnými prvkami postavený objekt je jedným z krajších príkladov rezidenčnej architektúry v južnom Poľsku. O výnimočnom a neopakovateľnom vzhľade paláca rozhoduje nepravidelný pôdorys, rozľahlé tvorené mnohými plochami strechy, kontrastné farby fasády, vysoké okná, bosáž. Pozornosť priťahuje aj bohato zdobená fasáda s  výzdobou vo forme vlnoviek a oblúkov. Palác je obkolesený rozsiahlym krajinárskymparkom s mnohými cestičkami, kvetinovými záhonmi, pergolou. Celok dotvárajú mnohé sochy a romantický rybník s ostrovčekom, na ktorom sa nachádza súsošie Neptúna.

 

Kaštieľ v Jeżowe

 

Vznik obranného kaštieľa v Jeżowe sa datuje pravdepodobne do 15. stor., v nasledujúcom storočí bol prestavaný a rozšírený, o.i. v roku 1544, o čom informuje tabuľa nad vchodom. Zavítali tu Artur Grottger a Stanisław Wyspiański. Poschodový, murovaný kaštieľ má obdĺžnikový pôdorys s baštou v nároží. Je zastrešený vysokou, šindľovou strechou. Vnútri sa zachovali fragmenty neskororenesančnej polychrómie. Majiteľom objektu je Spojená umelecká škola v Tarnowe.

 

Palác v Zagórzanách

 

Palác bol postavený v rokoch 1834-1839 Tadeuszom Skrzyńským podľa návrhu Franciszka Marie Lanciho. Vybudovaný v neogotickom štýle, štvorkrídlový, s veľkým nádvorím, vežou a terasou. Objekt uchvacuje asymetrickou, rozsiahlou podobou a je bohatý na kamenárske detaily. V rokoch 1945-1989, keď tu sídlil Detský domov, objekt chátral. Súčasný majiteľ realizuje reštaurátorské práce. Neďaleko paláca sa nachádza originálna hrobka Skrzyńských v tvare pyramídy so zakomponovaným krížom. Je tu pochovaný o.i. Aleksander Skrzyński, premiér 2. Poľskej republiky v rokoch 1925-1926.

 

 

Wysowa-Zdrój

 

História Wysowej siaha do 15. stor. Počas dejín patrila obec významným rodom - Gładyszovcom, Zborowským, Tarłovcom, Lanckorońským. Práve Maciej Lanckoroński – ako písal Ewaryst Kuropatnicki – kúpele si v minerálnych vodách užíva a svoju čerstvosť zdravia im pripisuje. Od začiatku 19. stor. vo Wysowej začína pomaly vznikať skromná infraštruktúra zameraná na príjem pacientov, v roku 1828 bolo ich tu 150. Rozšírenie však brzdili vlastníckespory, ktoré sa ukončili až v roku 1858.

Rýchlejší vývoj zaznamenala Wysowa v 2. polovici 19. stor., na čo mal vplyv (okrem riešenia vlastníckych vzťahov a vybudovania železničnej trate do Grybowa výskum tunajších vôd a potvrdenie ich liečebných účinkov. V obci boli dva hotely a niekoľko víl. Kúpeľný ústav tu fungoval už v 70. rokoch 19. stor., jeho vývoj dosiahol vrchol okolo roku 1890, keď Wysowu navštevovalo 2000 pacientov ročne. V medzivojnovom období sa vojnou zničené mesto obnovovalo – postavili sa kúpeľné domy, Pitný pavilón, vo väčšom rozsahu sa plnila do fliaš minerálna voda z niekoľkých prameňov.

Dnešná Wysowa-Zdrój je príjemnými kúpeľmi s krásnou polohou, známymi v celej krajine vodou „Wysowianka”. Obľúbeným miestom pacientov a dovolenkárov na prechádzky je krásne udržiavaný Kúpeľný park, v ktorom sa nachádza amfiteáter a najmä štýlový Pitný pavilón obnovený v roku 2005. V obci je k dispozícii ubytovanie v súkromných chatách,penziónoch, rekreačných domoch.

Rozľahlou rekreačnou a liečebnou infraštruktúrou sa môžu pochváliť „Kúpele Wysowa” A.S. ktoré disponujú o.i. Kúpeľným sanatóriom „Biawena” a Kúpeľnou nemocnicou „Beskid”. Objekty majú vynikajúce hotelové, gastronomické a oddychovo-rekreačné zázemie. Kúpele sa špecializujú na liečbu cukrovky, tráviacej, dýchacej, svalovej a kostrovej sústavy. K dispozícii pacientov je Prírodoliečebný ústav a soľná jaskyňa. Kúpele sú ja výrobcom minerálnej vody „Wysowianka”, ochutenýchvôd a liečivýchvôd „Józef”, „Henryk” a „Franciszek”.

 

Wapienne

 

Kúpeľná liečba vo Wapiennom – malej obci ležiacej pri Sękowej – má veľmi dlhé tradície. Podľa ústnych zdrojov sa tu liečili napoleonskí vojaci v rokoch 1810-1812. V roku 1848 tu fungovali kúpeľné domy s 50 vaňami, parkom a záhradou. Pacienti mali k dispozícii 3 vily a hosťovské izby v letnom sídle majiteľov Wapienného – Siemińských. Neskôr bola zástavba niekoľkokrát zničená (o.i. požiarmi a 1. svetovou vojnou) a obnovená. V medzivojnovom období bolo Wapienne malými kúpeľmi hlavne lokálneho významu a – čo je zaujímavé – poskytujúcimi služby najmä strednej vrstve (obchodníci, remeselníci) a poľnohospodárom. V roku 1986 sa Wapienne dočkalo oficiálneho postavenia kúpeľov.

Dnešná liečba je založená na prameňoch sírnikovo-sírovodíkových vôd a bahne. Liečia sa tu hlavne reumaticko-úrazové príznaky, choroby dýchacej a obehovej sústavy ako aj kožné choroby a problémy s látkovou premenou. Pacienti využívajú o.i. fyzioterapiu, minerálne kúpele, hydromasáže a bahenné zábaly. Hostia majú k dispozícii hotelové budovy, goralské domčeky so sociálnym zariadením, dva vonkajšie bazény, športové a rekreačné ihriská, telocvičňu s posilňovňou, jacuzzi.

 

 

Turisti, ktorý cestujú z Gorlíc do Wysowej-Zdroja cez Ropu sú zvyknutí na prekrásnu, neustále sa meniacu scenériu krajiny. Avšak pri cerkvi v Klimkówke, sa im neočakávane a úplne prekvapujúco naskytne nádherný pohľad, pri ktorom sa len ťažko zdržať od výkrikov nadšenia. Pred ich očami sa totiž rozprestiera obrovská plocha Klimkowského jazera, obkoleseného kupolovitými, zalesenými vrcholmi. Podlhovastá vodná plocha sa tiahne až ďaleko smerom na juh, kde sa nad obcou Uście Gorlickie týčia kopce Rotundy a Jaworzyny Konieczniańskej.

Klimkówka je umelou nádržou, ktorá vznikla akumuláciou vôd rieky Ropy. Na mieste dnešnej priehrady sa tu pred 2. svetovou vojnou rozprestierala dedina, ktorú obývali väčšinou Lemkovia, ale aj Poliaci a Židia. V roku 1947 bolo lemkovské obyvateľstvo presídlené na Západné územia. O výstavbe nádrže sa rozhodlo v 70. rokoch 20. stor. V roku 1983 v rámci denivelácie dna budúcej nádrže vyhodili do vzduchu murovanú cerkov z roku 1914, a jej ikonostas preniesli do nového chrámu, ktorý dnes patrí k rímskokatolíckej farnosti. Stavba architektúrou nadväzuje na predchádzajúci kostol, je postavená popri ceste z Ropy do Wysowej. Tam je aj obytná zástavba dediny.

Výstavba nádrže trvala niekoľko rokov, bola ukončená v roku 1994. Samotná priehrada vznikla medzi svahmi Kiczery-Żdżara a Ubocze, na najužšom mieste prielomu Ropy nazývanom Gorlickými Pieninami. Dĺžka koruny priehrady je 210 m, šírka 8,9 m, a najväčšia výška 33 m. Jazero má predĺžený tvar, jeho plocha je 306 ha, a dĺžka siaha 4,5 km. Vznik vodnej nádrže prispel k zmenšeniu ohrozenia povodňami v regióne, zabraňuje nedostatku pitnej a úžitkovej vody. Spád vody sa využíva v hydroelektrárni s výkonom 1,1 MW.

Klimkowské jazero však prispelo hlavne k zvýšeniu turistickej atraktivity okresu Gorlice, ktorý sa dnes spája už nielen s Nízkymi Beskýdami, lemkovskými cerkvami, Wysowou-Zdrojom alebo Bieczom, ale aj s atrakciami pre milovníkov oddychu pri vode.

O turistickej príťažlivosti jazera rozhodujú najmä jeho mimoriadne vlastnosti krajinného obrazu. Zo všetkých strán ho obklopujú kupolovité, zalesené vrcholy, ktoré na jar oslňujú šťavnatosťou zelenej farby a na jeseň žiaria červenou a žltou.

Pri jazere funguje niekoľko požičovní vodáckeho vybavenia, táborisko a kemp, parkoviská, bar. Najväčším strediskom poskytujúcim komplexnú obsluhu je Vodná stanica, na území ktorej je možné aj rybárčiť. V letnej sezóne tu hliadkuje Vodná záchranná služba WOPR a polícia.

V lete sa Klimkówka zaplní vodnými bicyklami, člnmi, kajakmi, a plachetnicami. Často sa tu objavujú milovníci surfingu, windsurfingu, a čoraz viac aj stále módnejšieho kitesurfingu.

V blízkosti jazera sa nachádza Vidiecke kultúrne a turistické stredisko, ktoré poskytuje aj turistické informácie. V zimnej sezóne tu funguje požičovňa bežiek a korčúľ, a v lete horských bicyklov.

Len málo ľudí dnes vie, že sa s Klimkowským jazerom spája filmová epizóda. Ide nie o hocijaký film, ale o film Ohňom a mečom od Jerzyho Hoffmana. Režisér je spojený s Gorlicami, v ktorých strávil detstvo a možno práve to rozhodlo o výbere Klimkówky na natáčanie jednej zo scén filmu. Význam určite mala aj skutočnosť, že o niekoľko rokov skôr naplnená nádrž mala divoké, hospodársky nevyužité brehy, a jej predĺžený tvar bol veľmi vhodný na „hranie” rieky Dnester, na ktorej vlnách sa Skrzetuski s Rzędzianom plavili čajkami s posolstvom na Sič. – Takú veľkú rieku som ešte nevidel – hovorí vo filme Rzędzian, ktorého stvárňuje Wojciech Malajkat.

 

Dve drevené pamiatky na území okresu – kostoly v Binarowej a Sękowej – vzhľadom na unikátny charakter a mimoriadne architektonické a historické hodnoty boli v roku 2003 zapísané do Zoznamu UNESCO. V malopoľskom vojvodstve sa našli popri takých pamiatkach ako Soľná baňa vo Wieliczke, kláštor v Kalwarii Zebrzydowskej, Staré Mesto v Krakove a Múzeum Auschwitz-Birkenau v Osvienčime.

 

Kostol sv. Filipa a Jakuba apoštolov v Sękowej

 

Kostol v Sękowej bol postavený okolo roku 1520. Dnešný vzhľad získal po prestavbách v 17. a 18. stor., počas ktorých k nemu pristavili vežu a obkolesili ho podlubím. Malebný chrám vo svojich dielach zvečnili o.i. T. Axentowicz, J. Mehoffer, W. Tetmajer a S. Wyspiański. Počas 1. svetovej vojny kostol bol skoro celkom zničený, neskôr starostlivo zrekonštruovaný. V roku 1994 bola chrámu udelená prestížna cena Prix Europa Nostra za príkladnú realizáciu reštaurátorských prác

Kostol pozostáva zo štvorcovej lode, užšieho od nej, trojstranne uzatvoreného presbytéria a veže. Celú stavbu obkolesuje otvorené, na stĺpoch opreté podlubie tzv. soboty. O mimoriadne malebnom vzhľade kostolíka rozhoduje niekoľko prvkov. Najdôležitejším je vysoká, sedlová strecha pokrytá šindľom, spoločná pre hlavnú loď a presbytérium. Spolu so strechami na podlubí vytvára dojem, akoby splývala so zemou. Na jeho hrebeni sa týči vežička na sanktusník. Veľmi charakteristická je veža – nízka a rozložitá, zastrešená cibuľovitou kupolou. Strechy chrámu a čiastočne veža sú pokryté šindľom. Stojí za to všimnúť si architektonické detaily: gotické portály, a najmä krásny západný portál.

Interiér s plochým stropom upútava svojou prostotou a krásou. Pozornosť priťahuje najmä renesančný oltár zo 17. stor. bohato zdobený rezbárskoudekoráciou. V jego strednej časti sa nachádza obraz predstavujúci svätých Mikuláša, Benedikta a Antona. Vo výklenkoch na bokoch oltára sú umiestnené sochy sv. Petra a sv. Ondreja. Na samom vrchole oltára je socha Salvator mundi (Spasiteľ sveta). Dva bočné oltáre sú súčasné.

Najstarším prvkom zariadenia je kamenná gotická krstiteľnica v tvare omšového kalicha z roku 1522. Na južnej stene presbytéria sa zachovali fragmenty polychrómie z konca 19. storočia.

 

Kostol

sv. Michala Archanjela

v Binarowej

 

Kostol v Binarowej bol postavený okolo roku 1500. Na konci 16. stor. bola k nemu pristavaná veža, a v 40. rokoch 17. stor. Kaplnka Anjelov strážnych. V roku 1889 do Binarowej zavítala vedecká exkurzia pod vedením prof. Władysława Łuszczkiewicza. Ako študenti sa jej zúčastnili budúci významní umelci - Stanisław Wyspiański a Józef Mehoffer, ktorí nakreslili náčrt stavby a prvkov jej zariadenia.

Kostol pozostáva z lode (ku ktorej od severu je pristavaná Kaplnka Anjelov strážnych), presbytéria a veže. Loď a presbytérium sú zastrešené spoločnou strechou, nad ktorou sa týči malá vežička na sanktusník. Šikmá veža s nadstavaným poschodím – tzv. izbicou – je krytá strechou v tvare ihlana. Všetky časti chrámu sú pokryté šindľom, čo mu pridáva na harmóni a svojráznom čare.

Interiér s plochým stropom priam ohromuje farebnosťou a rôznorodosťou polychrómie. Najstaršia je dekorácia povaly lode a presbytéria pochádzajúca zo začiatku 16. stor., vykonaná za pomoci špeciálnych šablón nazývaných patrónami. Každá z dosiek je pokrytá jedným vzorom. Sú tu viditeľné kvetinové a rastlinné motívy, granátové jablká.

Steny presbytéria ozdobuje cyklus 21 scén Umučenia Krista zhotovený v polovici 17. stor. V lodi zase pozornosť upútavajú veľké scény Posledný súd (severná stena), Rázcestia ľudského životaVýučba dobrého zomierania (južná stena) ako aj maľba Náhla smrť pod chórom zhotovené v 40. rokoch 17. stor.

K najzaujímavejším prvkom zariadenia kostola patria sochy pochádzajúce z obdobia gotiky - Panny Márie a štyroch svätých panien – Kataríny, Barbory, Doroty a Margaréty umiestnené v novej skrinke na stene Kaplnky Anjelov strážnych, socha Panny Márie s Dieťaťom nachádzajúca sa v hlavnom oltári a kamenná krstiteľnica s dekoráciu v podobe obrátených ľalií. V ľavom bočnom oltári sa nachádza zázračný obraz Matky Božej zo 17. stor., ktorý je vraj darom kráľa Jána Kazimíra.

Gorlickým územím od dávnych čias prechádzajú mnohé púte príslušníkov rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi, smerujúc do pútnických miest. Pútnici prichádzajú, aby sa modlili pred zázračnými obrazmi Bohorodičky v Binarowej a v Staszkówke, pred Bičovaným Kristom v Gorliciach. Najväčšie počty však cestujú do Kobylanky, Lipiniek a na posvätnú horu Jawor.

Kobylanka

Obraz Krista Ukrižovaného doviezol do Kobylanky z Ríma Jan Wielopolský v roku 1681. Gróf ho umiestnil do kaplnky kúrie, kde onedlho obyvatelia niekoľkokrát zbadali jasné svetlo, ktoré z neho vyžarovalo. Pokladali to za Božie znamenie a v budúcom roku sa ho rozhodli preniesť do kostola. Chýr o zázračnom obraze sa rýchlo rozširoval a do Kobylanky začali prichádzať pútnici, ktorí zažívali mnohé uzdravenia. V roku 1728 cirkevná komisia uznala obraz za zázračný. Počas delenia Poľska sa pri obraze zhromažďovali pútnici, ktorí prosili o Božiu pomoc nielen pre seba ale aj pre vlasť, čomu nasvedčujú zápisy vo farskej kronike. V roku 1882 sa mimoriadne oslavovalo 200. výročie prenesenia obrazu do kostola. Tieto oslavy zhromaždili v Kobylanke okolo 50 000 veriacich. Kult Krista Ukrižovaného z Kobylanky nezoslabol po 2. svetovej vojne napriek rôznym šikanám zo strany vtedajších štátnych orgánov. Aj dnes do Kobylanky prichádzajú mnohé púte, najmä počas odpustov: niekoľkodňového na Turíce a v septembri na sviatok Povýšenia svätého kríža. Spolu toto pútnické miesto navštevuje 30 tisíc osôb ročne – detí, mládeže, starších osôb.

Lipinki

Neďaleko Kobylanky v Lipinkách sa nachádza kostol Panny Márie Nanebovzatej. Uctieva sa tu gotická socha Panny Márie. Jej história je veľmi búrlivá. Socha bola zhotovená koncom 14. storočia a pôvodne sa nachádzala v chráme v Męcine Wielkej, odkiaľ v 15. stor. ju preniesli do kostola sv. Martina v Lipinkách. V priebehu storočí socha, dnes nazývaná Matkou Božou Lipinskou, často menila svoje umiestnenie – v 17. stor. ju preniesli do nového chrámu postaveného grófom Janom Wielopolským, koncom 18. stor. bola umiestnená v kostole, ktorý vybudovali z prostriedkov Ewarysta Kuropatnického. V roku 1972 kostol zničil požiar, v dôsledku ktorého utrpel aj obraz Panny Márie. Starostlivo obnovený, dnes spočíva v krásnom novom sanktuáriu. V roku 1980 biskup Jerzy Ablewicz korunoval sochu. Tejto slávnosti sa zúčastnilo vyše 100 tisíc veriacich. Aj dnes navštevujú lipinské sanktuárium mnohé púte.

Posvätná Góra Jawor

História sanktuária na hore Jawor týčiacej sa nad Wysowou-Zdrojom siaha do roku 1925, keď sa jednej z lemkovských žien vracajúcich sa zo Slovenska zjavila Panna Mária. Pri ďalšom zjavení Mária požiadala o vybudovanie kaplnky na tomto mieste, ktorú dali postaviť v roku 1929. Toto miesto sa časom stalo cieľom mnohých púti pravoslávnych a gréckokatolíckych veriacich, ktorí tu dostávaju mnoho milostí. Najväčšie slávnosti sa konajú na sviatok sv. Petra a Pavla, keď tisícky veriacich idú z Wysowej-Zdroja s krížmi, ktoré následne vkopú vedľa kaplnky (vlastne cerkvi, pretože sa tu celebruje sv. liturgia). Mnohí veriaci sa tu zhromažďujú aj v piatu nedeľu po Veľkej noci, keď sa posvätí voda z neďalekého prameňa, ktorú si potom ľudia odnesú domov.

 

Poloha okresu Gorlice na území Nízkych Beskýd a Ciężkowickej pahorkatiny rozhoduje o jeho prírodnej atraktivite. Skoro 40 percent oblasti predstavujú lesy, týka sa to hlavne južnej časti, kde v stromovej vrstve prevláda karpatská bučina a jedľa, menej je smreka a borovice. Vyskytuje sa tu mnoho chránených druhov rastlín o.i. jelení jazyk celolistý, perovník pštrosí, lýkovec jedovatý, krasovlas bezbyľový, prilbice, vstavače. Rovanko bohatý je svet zvierat. Pri veľkom šťastí je možné zbadať rysa alebo mačku divú, alebo vtáky: bociana čierneho, orla alebo sovu dlhochvostú. Početne sa tu vyskytuje netopier - podkovár malý, ktorý obýva o.i. starý kostol v obci Ropa a cerkov v obci Łosie. Prírodnú atraktivitu zvýšuje skutočnosť, že časť okresu leží na území Magurského národného parku.

 

Rezervácia Kornuty

 

Rezervácia Kornuty sa nachádza v pásme Magury Wątkowskej. Tvoria ju skaly z magurského pieskovca, malebne roztrúsené po lesnom svahu. Rezervácia vznikla po 2. svetovej vojne, hoci už pred ňou bolo toto územie vykúpené od súkromných vlastníkov gorlickou pobočkou Poľského tatranského spolku za účelom ukončenia ťažby kameňa pre kamenárske stredisko v obci Bartne. Na území rezervácie sa nachádza najväčšia jaskyňa Nízkych Beskýd - Jaskinia Mroczna (Pochmúrna jaskyňa), ktorá má skoro 200 m chodieb. Jaskyňa je miestom na zimovanie netopierov. Do rezervácie je možné sa najrýchlejšie dostať žltým chodníkom z Bartného.

 

Maślana Góra

 

Maślana Góra sa týči nad Szymbarkom. Na jej južnom svahu, v dolinke potoku Szklarki je najväčší zosuvv poľských Karpatoch. Zosuvný terén zahŕňa skoro 50 ha, tvoria ho mnohé prehĺbeniny, kopce, zlomy. Podľa zdrojov, prvé zosuvné pohyby boli zaznamenané v roku 1784, najväčšia katastrofa sa odohrala po ťažkých dažďoch v roku 1913, keď boli zničené veľké plochy lesov a poľnohospodárskej pôdy ako aj domy. Zaujímavosťou tejto oblasti je plytké, cca 50 m dlhé jazierko nazývané Beskydským Morským okom. Takýchto jazierok tu bolo viac, ale časom vyschli. K zosuvu je možné sa najpohodlnejšie dostať z osady obce Szymbark - Łęgi.

 

Gorlické Pieniny

 

Gorlickými Pieninami je nazývaný prielom rieky Ropa v obci Łosie. Rieka sa vinie medzi úzkymi, lesnými, strmými svahmi vrcholov Kiczera-Żdżar a Ubocz. Na niekoľkých miestach prielomu sú viditeľné vrstvovo uložené malebné skaly pozostávajúce z magurského pieskovca. Na jednom zo svahov, v bývalom kameňolome sa nachádza 25 m dlhá jaskyňa. Prielom je súčasne oddelený od vrchu priehradou Klimkowského jazera.

 

Na gorlickom území je veľa iných prírodných atrakcií. Za zmienku stojí spomenúť aspoň niektoré: jazierka zosuvného charakteru v obci Radocyna, bývalý kameňolom na Maguryczu, ktorý využívalo kamenárske stredisko v Bartnom, rezervácia Jelenia Góra, kde sa vyskytuje papraď jelení jazyk celolistý, mnohé jaskyne (o.i. na svahoch Ostreho Wierchu alebo Stożka).

 

 

Ľubovniansky skanzen
– je situovaný pod hradom v Starej Ľubovni. Obsahuje 23 objektov, z toho 11 obytných domov. Popri dreveniciach sa v skanzene nachádza taktiež stará kováčňa, hájovňa, škola a mlyn. Zariadenie jednotlivých objektov dokumentuje kultúru bývania, hospodárske činnosti a ľudové zvyky pri významných životných udalostiach.
www.muzeumsl.sk, Tel.: 052/432 39 82, muzeum@sl.sinet.sk.

 

Vodný svet Svidník ponúka svojim návštevníkom 5 bazénov: bazén s umelými vlnami, krytý termálny bazén s vodnými atrakciami, plavecký bazén, dojazdový bazén pre maxi šmýkačku, detský bazén.
V areáli kúpaliska sa nachádza vodný svet, trampolíny, možnosť zahrať volejbal, stolný tenis a dokonca aj vodný futbal. Navyše cena vstupu do areálu je len zlomkom z ceny vstupu do iných slovenských aquaparkov.
Ďalšie informácie: www.vodnysvetsvidnik.sk

Múzeum ukrajinskej kultúry, Svidník
Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku je jedinečné špecializované a najstaršie národnostné múzeum na Slovensku. Jeho poslaním je dokumentovať základné etapy kultúrno-historického, politického a sociálneho vývoja Rusínov a Ukrajincov na Slovensku od najstarších čias po súčasnosť. K múzeu patrí aj Galéria Dezidera Millyho v barokovom kaštieli z 18. storočia, ktorá chronologicky prezentuje exponáty zachycujúce vývoj ikonopisného umenia 16.-18. storočia.
http://www.snm.sk/?muzeum-ukrajinskej-kultury-uvodna-stranka
Vojenské múzeum Svidník

Múzeum dokumentuje vojenské dejiny východného Slovenska od roku 1914 do roku 1945. Vystavené dokumenty poukazujú na priebeh 1. svetovej vojny v pohraničných oblastiach východného Slovenska s osobitným zreteľom na ofenzívu ruských vojsk cez Dukliansky priesmyk v roku 1944. Vystavené dobové exponáty, zbrane, uniformy, vyznamenania dopĺňajú toto historické obdobie. Súčasťou múzea je aj expozícia, v ktorej sú prezentované dejiny vojenstva na východnom Slovensku v medzivojnovom období v rokoch 1918 až 1939.
V areáli pri hlavnej budove múzea vo Svidníku sa nachádza Pamätník Sovietskej armády, kde je pochovaných vyše 9 tisíc vojakov. Spolu s priľahlým parkom, kde je umiestnená ťažká bojová technika, tvorí národnú kultúrnu pamiatku.
http://www.vhu.sk/index.php?ID=26
Skanzen vo Svidníku
- sú tu sústredené najtypickejšie pamiatky ľudovej architektúry a bývania v tejto časti východného Slovenska: tradičné roľnícke obytné budovy pod slamenými a šindľovými strechami, hospodárske, sakrálne a iné stavby. V prenesených a zrekonštruovaných objektoch je inštalovaný typický ľudový nábytok, domáci inventár, tradičné pracovné náradie a ukážky ľudového umenia. V čase tradičných Slávnosti kultúry Ukrajincov-Rusínov Slovenska a pri iných príležitostiach sa v areáli expozície usporadúvajú folklórno-etnografické programy.
http://www.svidnik.sk/navstevnik/skanzen/

 

Dnešný okres Gorlice bol od vekov obývaný rôznymi etnografickými a národnostnými skupinami, a preto sa dnes vyznačuje veľkým kultúrnym bohatstvom. V najskôr osídlenej (už v 13. a 14. stor.) severnej časti okresu prevládal poľský živel, ktorý časom vyvinul kultúru dnes nazývanú pogórzanskou. Na vyššie položených horských územiach prebiehala valašská kolonizácia, a neskôr valašsko-ruská. Jej najväčšia vlna sa uskutočnila v 15. a 16. storočí, najmä vďaka osídľovacej akcii rodiny Gładyszovcov z Szymbarku. Valašsko-ruské obyvateľstvo vyvinulo lemkovskú kultúru. Najneskôr, až v 18. storočí, sa na území okresu objavili Židia. Títo nevytvorili kompaktnú teritoriálnu enklávu – osídľovali sa hlavne v mestách (Bobowa, Gorlice, Biecz), ale aj v mnohých menších obciach. Pred 2. svetovou vojnou židovské obyvateľstvo predstavovalo skoro polovicu obyvateľov Bobowej a Gorlíc.

Kultúry obyvateľov (najmä Lemkov a Pogórzanov) - tak hmotná, ako aj duchovná - koexistovali v zhode napriek mnohým rozdielom, ktoré vyplývali z tradície a vierovyznania, alebo z odlišných klimatických a materiálnych podmienok. Čiastočne čerpali od seba navzájom v rôznych oblastiach ale nestratili svoju individualitu

Charakteristické boli kroje, najmä sviatočné. Pogórzanin nosieval vysoké čižmy, čierne alebo modré súkenné nohavice, vestu zo sivého plátna, na nej bielu alebo šedú kabanicu nazývanú „cuwa”. Na hlavu si zakladal čiapku „magierku”. Pogórzanka nosievala šnurovací, zdobený živôtik, farebnú sukňu a šnurovacie vysoké čižmy. Doplnením odevu bola plachta, ktorá sa nosila prehodená cez plecia. Hlavným prvkom sviatočného mužského lemkovského kroja bola „cuha” – dlhý hnedý kabát zdobený vzadu a na rukávoch bielymi pásikmi a strapcami. Nohavice nazývané „chołoszniami” alebo „nahałkami” boli ušité z bieleho plátna. Ženy nosievali ozdobné živôtiky zdobené výšivkami alebo nášivkami. Mnohofarebné sukne sa šili z plátna alebo kupovaných materiálov. Často sa na nich nosievali biele zástery. Doplnením kroju bol „rańtuch” – typ veľkého šálu. Tradičné kroje sú už dnes zriedkavé, turisti si ich môžu pozrieť o.i. v Múzeu Poľského turisticko-vlastivedného spolku v Gorliciach alebo v Ľudovej izbe v Bielanke.

Pogórzania a Lemkovia vytvorili osobitný štýl staviteľstva. Základným stavebným materiálom bolo drevo. Poľnohospodárska usadlosť pozostávala z mnohých budov – domu (pôvodne spojeného s maštaľou), stodoly, pivnice. Lemkovia budovali jednu rozľahlú budovu zastrešenú spoločnou strechou, v ktorej sa nachádzali obývacie a hospodárske miestnosti. Stavby boli kryté slamou, u Lemkov aj šindľom. Typickú pogórzanskú architektúru je možné si pozrieť v skanzene v Szymbarku (o.i. chalupu s dymnou izbou z obce Siary alebo chalupu z obce Moszczenica). Tradičné lemkovské poľnohospodárske usadlosti fungujú ešte v niektorých obciach (o.i. v obci Bartne).

Hlavným zamestnaním pogórzanskeho a lemkovského vidieckeho obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo a chov. Pestovalo sa obilie, repu a zemiaky. Pogórzania chovali dobytok, ošípané, kone, zatiaľ čo Lemkovia najmä dobytok a ovce. V niektorých lemkovských obciach (o.i. Bartne, Przegonina, Rychwałd) sa dokonca vytvorilo sezónne pastierstvo – na jar sa zvieratá vyháňali na vyššie ležiace pasienky (napr. na svahoch Magury Wątkowskej), kde ostávali do neskorého leta.

Typickým zamestnaním na Pogórzu, mimo poľnohospodárstva, bol tkáčstvo, v ktorom vynikali Łużna a Sękowa. Na Lemkovyne sa často tvorili isté špecializácie charakteristické pre rôzne dediny. Vyvinulo sa kamenárstvo (o.i. Małastów, Przegonina, Bartne, Wapienne), tak úžitkové (mlynské kamene, žarnov) ako aj umelecké (kríže, sochy, náhrobky). Známe svojimi výrobkami bolo hlavne stredisko v obci Bartne, kde na prelome 19. i 20 storočia pôsobilo niekoľko väčších podnikov, a nepriamo bolo spojených s týmto remeslom mnoho rodín. Surovina pochádzala z kameňolomu na Maguryczu a Magure Wątkowskej. Kríže a sochy z Bartného je možné dnes zbadať v dedinkách celej Lemkoviny, nielen tých existujúcich ale aj tých, po ktorých ostali len cintoríny (napr. Nieznajowa, Radocyna, Czertyżne, Regietów Wyżny, Lipna). Ozdobujú rázcestia, cintoríny a súkromné majetky. Pri pravoslávnej cerkvi v Bartnom sú vystavené mlynské kamene a fragmenty krížov, na cintoríne zase stojí za to pozrieť si náhrobok majiteľky dediny – Walewskej, ktorého základom sú mlynské kamene. Na Pogórzu kamenárstvom známa bola Łużna, kde pôsobila rodina Jamerovcov. Najtalentovanejším jej predstaviteľom bol Władysław Jamer, ktorý realizoval vlastné návrhy ako aj robil náročnejšie sochy pre stredisko v Bartnom. Diela Jamerovcov jemožné obdivovať na cintorínoch v Łużnej, Szalowej alebo Moszczenici.

Obyvatelia Bielanky sa zase venovali výrobe dechtu, čiže tekutiny získavanej spaľovaním dreva, využívanej na liečebné účely a ako mazivo na hospodárske náradia a stroje o.i. na osi vozových kolies. S kolomažou obchodovali obyvatelia obce Łosie, ktorí sa na svojich slávnych vozoch dostávali do najvzdialenejších zákutí Európy. S históriou kolomažníctva je možné sa dnes oboznámiť w obci Łosie, pri prehliadke kolomažníckeho gazdovského dvora , ktorá je pobočkou Múzea Kúria Karwacjanovcov a Gładyszovcov v Gorliciach.

Známi výrobou drevenej galantérie, najmä lyžíc, boli obyvatelia obcí, ktoré ležali na južných svahoch Magury Małastowskej – Nowica, Leszczyny a Przysłup.

Židovské obyvateľstvo vytvorilo uzavretejšie komunity odolné voči vonkajším vplyvom enklávy. Venovalo sa hlavne obchodu, bankovníctvu a prevádzkovaniu remeselných a výrobných podnikov. Zväčša k občanom židovského vierovyznania patrili mnohé krčmy aj roztrúsené po obciach.

Spoločnú existenciu troch kultúr ukončila 2. svetová vojna, počas ktorej bolo vyhubené židovské obyvateľstvo. Onedlho na to v roku 1947 zažili Lemkovia drámu – počas akcie „Wisła” boli vysídlení na tzv. Znovuzískané územie. Len časť z nich sa vrátila do svojich domovov po roku 1956.

Po židovskej komunite ostali najmä cintoríny, o.i. v Gorliciach, Bieczi alebo v Bobowej, na ktorom je pochovaný známy cadik Salomon ben Natan Halberstam, ktorý priťahuje stovky pútnikov. V meste sa nachádza aj obnovená synagóga, prístupná verejnosti. Tisícky Lemkov a priaznivcov ich kultúry (nielen z Poľska) sa každý rok v júli stretávajú na Łemkovskej vatre v obci Zdynia – niekoľkodňových oslavách lemkovskej kultúry, ktoré organizuje Združenie Lemkov.

Tradíciu a kultúru okresu Gorlice je možné aj poznať na mnohých podujatiach organizovaných Okresným úradom a obecnými úradmi.